ico

Spýtali sme sa náčelníkov

Home » História Slovenského skautingu » Náčelníci a miestonáčelníci na Slovensku » Spýtali sme sa náčelníkov

Mgr. Ľubomír Ondrušek – Vševed
(súčasný náčelník Slovenského skautingu od roku 2007)

Ako skauting ovplyvnil Tvoj život, čo Ti dal či vzal a čo Ti najviac utkvelo v pamäti z Tvojho pôsobenia ako náčelníka? (v Tvojom prípade doterajšieho pôsobenia)

Ja patrím do generácie, ktorá vyrastala v socializme. Bez skautingu. Vtedy som chodil do pionierskych táborov, kde som s neznámymi rovesníkmi zažíval väčšiu či menšiu nudu a tešil sa stadiaľ vždy domov. Socializmus fungoval nejako naopak. Dnes sa deti na skautský tábor nenormálne tešia, majú svoju dobrú partiu a nikomu sa potom nechce ísť domov. Ani vodcom… To je prvá vec, čo ma veľmi ovplyvnila. Vedomie, že deti v ich najlepších detských rokoch zažívajú skutočne tie najlepšie detské a najmä ozajstné zážitky. Že vznikajú kamarátstva na celý život. Že ich nejaká prekážka len tak ľahko nezastaví. Že budú mať v úcte prírodu aj jeden druhého. Že z nich budú skrátka poriadni ľudia alebo ako sa dnes s obľubou hovorí zodpovední občania a neboja sa vziať na seba kus zodpovednosti. A že to celé je aj vďaka mne. Ten pocit a nazvime to trebárs aj zadosťučinenie nekúpite nikde. Druhá vec, čo ma asi najviac ovplyvnila sú Ľudia v skautingu. S veľkým Ľ. Skutočné vzory, vďaka ktorým som v skautingu ostal. Vďaka ktorým som zistil, že aj taká „práca“ dobrovoľníka pripravujúceho detský tábor, zážitkový kurz pre mladých ľudí či zasadanie manažmentu organizácie, je síce náročná ale sama o sebe veľká sranda a veľký zážitok zároveň. Keď sa do niečoho pustíte – tak naozaj – je len málo vecí, ktoré sú nemožné. Nehovoriac o tom, že s odstupom času zisťujem, že som „len tak mimochodom“ získal aj inak a inde nenaučiteľné skúsenosti pre môj profesionálny život. Najmä vďaka dospelým v skautingu okolo mňa môžem povedať, že aj keď už nechodím s deťmi na výpravy do lesa, tak ma skauting stále baví.

Funkcia náčelníka, ktorú teraz zastávam, prináša samozrejme so sebou mnohé úskalia a najmä kompromisy. Zreálni pohľad na tú romantiku pri táboráku. Na čo však asi najradšej spomínam sú paradoxne také veľké medzinárodné skautské stretnutia. Tam vidíte nevyčerpateľnú energiu sršiacu z mladých ľudí, rôznych národov či vierovyznaní. Tam vidieť silu myšlienky, kvôli ktorej je skauting na celom svete. Kvôli ktorej máte známych na celom svete.

Čo by si zaželal skautingu do budúcnosti?

Slovenskému skautingu ku storočnici neželám to, aby tu bol ešte 100 rokov. To považujem za tak samozrejmé, ako že ja sa tej ďalšej storočnice nedožijem. Želám mu, aby si zachoval svoju doterajšiu sviežosť a šťavnatosť. Aby sme sa s manželkou dobre bavili, keď nám deti a deti mojich detí budú rozprávať ako sa na skautskom tábore na nočnej hliadke fakt báli, ale bol to len zatúlaný funiaci ježko. Aby skrátka skauting ostal stále tým istým skautingom, ktorý ma bude aj naďalej baviť.

Ing.Ján Pokorný – Johany
(náčelník Slovenského skautingu v období 1999 – 2007)

Ako skauting ovplyvnil Tvoj život, čo Ti dal či vzal a čo Ti najviac utkvelo v pamäti z Tvojho pôsobenia ako náčelníka?

Skauting som okúsil už ako dieťa v rokoch 1968 – 1969, bolo to veľmi krátke, ale intenzívne obdobie, a na základe tejto krásnej skúsenosti som sa neskôr (ako dospelý) rozhodol, že moje deti by určite mali zažiť niečo podobné ako som zažil ja. Tak sme najprv putovali po slovenských horách, spolu s bratrancom Julom sme vzali decká a ruksaky (naše deti mali 6, 5, a 4 roky) a učili sme ich chodiť, žiť v prírode a vnímať jej krásu. Potom prišiel rok 1989, s ním závan slobody a veľa nových možností. Založil som vlčiacky oddiel, robili sme výpravy do prírody a prvé skautské tábory, neskôr v roku 1993 sa nám podarilo získať priestory pre klubovňu na Mesačnej ulici v Bratislave Ružinove.

Skauting bol popri výchove v rodine, v škole a náboženskej výchove ďalší prostriedok, ako som mohol pozitívne ovplyvniť vývoj mojich detí a ich kamarátov. Čo som z toho mal ja? Menej času stráveného v robote, a viacej so svojimi deťmi a priateľmi v krásnej slovenskej prírode. Okrem toho som sa veľa naučil, ako uvažujú deti a mladí ľudia v rozličných vekových obdobiach, a lepšie som pochopil, ako som rozmýšľal ja v tom veku. Pri výchove dieťaťa je dobré vedieť, ako rozmýšľa dieťa, a nedívať sa na veci len zo svojho pohľadu.

Prešlo 10 rokov, moji synovia boli vo veku, keď je ťažké byť zároveň otcom a skautským vodcom, a preto som prenechal vedenie skautského oddielu mladšiemu vodcovi. Ja som sa venoval príprave dospelých mladých skautov na lesných školách. Nebol som na túto rolu vhodným človekom, myslím, ale mojou úlohou bolo hlavne pripraviť pôdu pre rozvoj lesných škôl.

Neskôr som bol pozvaný kandidovať do náčelníctva Slovenského skautingu. Chápal som to ako službu pre skauting, lebo byť náčelníkom znamenalo, že som popri svojej práci, ktorá ma živí, robil ešte jednu aktivitu – prácu navyše. To je dosť ťažké, najmä ak chcete veci robiť poriadne, a tá „druhá práca“ nie je platená. Je pravda, že som ako náčelník v skautingu spoznal mnoho dobrých ľudí, našiel nových kamarátov a priateľov. Boli to krásne stretnutia, či už na lesných školách, kurzoch varenia, návštevy zborov priamo v rozličných regiónoch Slovenska.

Keď niečo robíte, kde si neoddýchnete, niečo, čo musíte robiť, ale vás nenapĺňa radosťou, tak chcete aspoň vidieť, že tá práca, činnosť má zmysel. Teší ma, že počas obdobia, keď som vykonával funkciu náčelníka, sa veľa mladých ľudí v našej organizácii zapájalo do dosť rozmanitej skautskej činnosti (lesné školy, časopisy, knihy, vedenie oddielov, organizovanie viacerých podujatí, práca na ústredí). Nebola to moja zásluha, tá rozmanitá činnosť, ale teší ma, že to bolo úspešné obdobie. To, na čo mám pekné spomienky, boli tie spomínané stretnutia, a aj to, že som ešte dlhé roky chodil so 104.zborom na skautské tábory, ktoré som niekedy viedol, niekedy som len pomáhal alebo aj možno zavadzal, ale bol to čas, kedy som naberal sily do ďalšieho „boja“. Tie miesta v lesoch, kam sme chodili, na Kysuciach a na Orave, sú také pekné, či v daždi, mesačnom svite, slnečnej páľave, že ak by také miesta neboli v nebi, veľmi by mi chýbali :).

Čo by si zaželal skautingu do budúcnosti?

Skautingu prajem ďalších „sto ľat, nech žije žije nám“. Mladým skautom a skautkám želám, aby sa nenechali ovplyvniť všelijakými „čudnými ideami tejto doby“, a aby zachovali to, čo skauting robí skautingom. Nie že by neboli zaujímavé aktivity v klubovni, ale naša príroda je príliš krásna a potrebná pre získanie duševnej rovnováhy, takže tá klubovňa nestačí. Pasívne vysedávanie pri počítači a internete nenahradí stretnutie s priateľmi, kamarátmi, kamarátkami „naživo“, na skautskej akcii, na tábore.
Ak ste aj viacerí neboli vychovaní ako kresťania, veriaci v Boha, ale to biblické, že len úzka a strmá cesta vedie do raja, to je pravdivé a platí pre všetkých. Človek sa musí o niečo snažiť, mať svoj cieľ, mať motiváciu, aby sa posunul ďalej dopredu. Skauting nemožno chápať len ako hru, zábavu, množinu príjemných zážitkov. Ku skautingu patrí aj námaha, obeta, kus sebazaprenia. Treba si vyskúšať prekonávať svoje limity, vyskúšať fyzickú námahu, nepohodlie, pochopiť, že aj v kamarátskych vzťahoch to niekedy škrípe, a učiť sa vedieť ustúpiť, odpustiť, alebo naopak presadiť sa ak som lepší, ale tak, aby som neublížil iným. Treba sa naučiť obdarovávať a rozdávať, ale vedieť aj prijať.

A všetkým skautom a skautkám želám, aby sa im v živote darilo, aby mohli to dobré, čo sa naučili a získali v skautingu, odovzdávať ďalej.

RNDr. Jozef Šteffek, CSc. – Zelinkár
(náčelník Slovenského skautingu v období 1997 – 1999)

Ako skauting ovplyvnil Tvoj život, čo Ti dal či vzal a čo Ti najviac utkvelo v pamäti z Tvojho pôsobenia ako náčelníka?

Skauting radikálne ovplyvnil môj život. V 90-tich rokoch som mu venoval celý svoj voľný čas. Najskôr ako vodca oddielu, potom ako vodca SÚLŠ a nakoniec ako náčelník. Moja túžba bola obnoviť táborisko v Hodruši a zrekonštruovať jeden historický objekt, kde by bolo možné prenocovať, bolo by tam múzeum skautingu, sídlo SULŠ a priestor pre stretávanie sa skautov. Obe aktivity sa mi podarilo v relatívne krátkej dobe uskutočniť. Zriadená bola Nadácie Baden-Powella prostredníctvom ktorej sa mi podarilo získať finančné prostriedky a postupne so skautmi a odborníkmi realizovať rekonštrukciu skautského domu až po čiastočnú kolaudáciu. Aktívne som organizoval brigády a tábory, kde sa vystriedalo stovky skautov zo Slovenska aj zo zahraničia. Podarilo sa obnoviť a vybudovať skautské táborisko v Hodruši. A to mi zabralo celý môj voľný čas. Za celé obdobie som sa stretával s mnohými zaujímavými a oduševnenými skautmi zo Slovenska, aj zo zahraničia, ale boli aj iní „tzv. skauti“. Jedna éra môjho života skončila a potom som veľa energie dal cestovaniu, hlavne do tropických krajín na všetkých kontinentoch. Na cestách po svete som stretával skautov, ktorý mi nezištne pomohli. Dosiaľ s nimi udržujem kontakt. Teraz svoj voľný čas venujem vede. Mám na čo spomínať.

Čo by si zaželal skautingu do budúcnosti?

Skautingu želám aby mal šťastie na rozumných náčelníkov, nadšených vodcov a dobrú členskú základňu, aby organizoval také zaujímavé akcie a stretnutia, ktoré naďalej budú lákadlom do jeho radov.