ico

Čo napadlo strieborných vlkov a strieborné trojlístky?

Home » Tvoja storočnica » Čo mi napadne keď počujem skauting? » Čo napadlo strieborných vlkov a strieborné trojlístky?

Mária Šimková – Maňka

Tisíce spomienok a pocit hlbokej vďaky za všetko, čím skauting obohacuje môj život od r. 1945 doteraz. Umožnil mi prežiť krásnu zmysluplnú mladosť, o čo sa zaslúžil najmä môj prvý vodca prof. Sámel, ktorý nám ukázal krásu skautských ideálov. Spomienky letia na spoločné zborové výlety, na dumky v táborovom kruhu na Bôriku, kde sme pochopili, že skautský duch a skautská láska sú skutočnosti, ktoré realizujeme v každodennom živote. Pred očami vidím svoj prvý tábor v Mýte pod Ďumbierom, rozprávkové prostredie i kuchyňu, hlavne nádheru nočných stráží, keď okolo šumia smreky, potôčik si žblnká svoju pieseň a vietor tíško spieva…Usmejem sa nad trémou, s akou som skladala svoj sľub i vodcovské skúšky. Najsilnejšou formáciou boli asi pravidelné skautské duchovné cvičenia pre celú oblasť (niečo ako dnes skautské duchovné obnovy) a spoznávali sme, že skauting nám ukazuje možnosti žiť plnšie i našu vieru v praktickom živote. Krásne spomienky prerušil zákaz činnosti, prvá trpká skúsenosť v živote. Ale skautské ideály, priateľstvá pretrvávajú dodnes. S nádejou obnovujeme skautskú činnosť. Práca s včielkami prináša krásne zážitky i spomienky no žiaľ prichádza ďalší zákaz. Skautský duch ale dokáže prežiť i ďalších 20 rokov v našich srdciach a znovu rozbiehame činnosť. Spomienky bežia jedna za druhou, krásne Vianoce prežité rozdávaním Betlehemského svetla, reakcie detí v detských domovoch, úsmevy starých ľudí v domovoch dôchodcov, roznášanie radosti na všetky miesta, na ktorých spolu s nami kráčajú už ďalšie generácie. Krásne zážitky osláv sv. Juraja, keď pod dáždnikmi skauti skladajú sľub, nezabudnuteľné skautské krížové cesty v pôstnej dobe, každoročné skautské tábory plné zážitkov a skúseností by dokázali zaplniť i knihu. Upršaný tábor, keď nám zatápa kuchyňu, potok hrozí, že sa vyleje a berie lavičku, v noci stávame, kontrolujeme, aktivity sú odkázané na hangár, ako ku koncu tábora už ledva vydáme hlasné slovo, ako deti odmietnu vrátiť sa z tohto tábora predčasne domov. Čím viac mi pribúdajú aktivity v celoslovenskom rozsahu, tým intenzívnejšie pribúdajú nové spomienky z ďalších skúseností a nadšenia mladej generácie kráčať s nami po skautskej ceste.

Je to nesmierne krásna práca, ktorá ma pohlcuje celú a spätne dostávam také obohatenie srdca, že nemám čas uvedomovať si pribúdajúce roky a problémy, ktoré s nimi prichádzajú. Dnes už mám ďalšie krásne spomienky a aktívne sa podielam na živote oldskautského oddielu Stopy. Chvíle tohto veku mi krášlia priateľské kontakty s mladou generáciou, ktorá vie, že dvere i srdce u mňa má vždy pre seba otvorené.

Spomínam si i na pocity pri preberaní trojlístka: pocit vďačnosti voči tým, ktorí viedli moje prvé kroky na skautskej ceste i tým, čo sa dali strhnúť krásou skautských ideálov a spolu so mnou priložili ruku k dielu. Som nositeľkou tohto ocenenia, ale ono patrí im všetkým. A pocit zodpovednosti voči ďalším generáciám, aby niesli skautskú myšlienku ďalej, bez deformácií. Tak ako to vyjadril br. Rusek: Skauting je organizácia, skautovanie sú aktivity, ale skautstvo to je každodenný život vo vernosti skautskému sľubu a skautským ideálom.

Skauting znamená pre mňa vzácny Boží dar, ktorý mi dokáže i po osemdesiatke vyvolať pocit šťastia, radosti a úsmev na tvári.

Anna Treľová – Tanka

Po prečítaní výzvy, že mám napísať: „Keď počujem skauting, napadne mi…“ , mi začalo víriť hlavou množstvo myšlienok – čo všetko som v skautingu zažila. Myslím, že sa práve to udialo aj v množstve iných hláv. Dlho som rozmýšľala čo dominuje, alebo čo je spoločné v spleti mojich spomienok. Samozrejme životný štýl – čo mi do života skauting dal, priateľstvá, samostatnosť…. Skôr ma však napadalo čo mi, ktorá skautská sestra povedala. Slová Iva-vy: nebuďme sivé myšičky, vychovajme si svoju nástupkyňu…. Nedá mi nespomenúť slová Muhahy: Ak ty spomalíš…oni sa zastavia, ak ty začneš slabnúť…oni sa začnú opúšťať, ak si sadneš…oni si ľahnú, ak zapochybuješ…oni si budú zúfať, ak ty kritizuješ, oni začnú všetko demolovať. Ale, ak ty spievaš…oni budú veselí, ak ty pôjdeš vpredu… oni ťa predbehnú, ak im ty podáš ruku…hodia sa ti do náručia, ak sa ty modlíš…oni budú svätí. Nechcem citovať ďalšie sestry, ale boli to rady, ktoré som využila nielen v skautskom, ale aj v osobnom živote. Aj napriek tomu som nebola spokojná s týmto slovným spojením, zdalo sa mi to dosť všestranné a často používané slovné spojenie, že určite to nevystihovalo podstatu mojich myšlienok.

Napriek všetkým zážitkom, ktoré som prežila na družinovkách, táboroch, ale aj na skautských stretnutiach na miestnej, okresnej, ale aj celoslovenskej úrovni dominujú ľudia, s ktorými som sa stretla. Hneď som si položila otázku, či v neskautskom svete som nestretla výnimočných ľudí? Práve, že stretla. Tak čím to bude, čo je iné na skautoch? Čo ma tak na nich nadchýna a prečo vlastne skautujem? Veď táboriť, chodiť do prírody, vychovávať deti, sa môže robiť aj mimo skauting.

S odpoveďou mi pomohlo úžasné stretnutie s mojimi skautskými vzormi, kde sme rozprávali aj o skautskom duchu. Áno, to je to, čo ma v skautingu fascinuje. Skautský duch, ktorý je medzi skautmi. To je práve to, čo pretrváva roky v skautskom srdci. Spomienky na akcie sa pomaly vytrácajú z pamäte človeka, ale to čo je ukryté v srdci – to tam ostáva. Práve tento skautský duch, ktorý bol medzi sestrami na zasadnutí Dievčenskej kmeňovej rady v Prievidzi v roku 1991, rozhodol, že som sa vydala na skautskú cestu. Témy, ktoré tam odzneli si už nepamätám, ba aj mnohé tváre sa mi už vytrácajú, ale to čo vyžarovalo zo skautských sestier to cítim stále. Cítim to stále koľkokrát sa stretnem so skautmi. Ako keby som sa dostávala do inej dimenzie. Skautský duch mi dodával silu v práci s deťmi, pomáha mi aj teraz, keď som sa rozhodla pokračovať.

Ešte stále sa nemôžem stotožniť s tým, že som nositeľkou strieborného trojlístka, ale jedno čo je na tom pozitívne je to, že ma to opäť odštartovalo do aktívnejšej činnosti. Mala som obavy, ako to zvládnem, ale celý čas stretávam ľudí, ktorí sú ústretoví, ktorí ma nabíjajú energiou. Pretože to ani inak nemôže byť. Veď sú skauti a v srdciach im vládne skautský duch.

Alexandra Trizuliaková

Slovo SKAUTING vo mne evokuje tisíce spomienok na krásne chvíle v kruhu spriaznených duší ľudí mladých i skôr narodených.

Prvé spomienky sú veľmi – veľmi staré keď ako päťročné dievčatko som bola na tábore saleziánskych skautov v Súľove v r. 1947 navštíviť môjho staršieho brata. Potom nastal dlhý čas, keď sa na slovo skauting malo úplne zabudnúť. Prišiel rok 1968 a mysleli sme si, že sa všetko zmení, no zmenilo sa len na chvíľku.

Nikdy nezabudnem na môj sľub v jaskyni v Blatnickej doline do rúk sestier Markýzy a Horiny; na československé stretnutie skautov v Prahe a prijatie u prezidenta Ludvika Svobodu; prevzatie 4. zboru skautiek od s.Kamky; na množstvo vychádzok, výletov s mojimi skautkami a včielkami do okolia Žiliny, tábor pod Starým hradom Strečno…. Žiaľ znovu prišlo zastavenie a doba keď sa muselo všetko skončiť. U nás však 3.zbor skautov pokračoval počas celej doby zastavenia činnosti vo svojej činnosti, hoci pod hlavičkou ochrancov prírody až do r. 1989 a teda ani nemuseli obnovovať svoju aktivitu. Po obnovení činnosti v Žiline (pamätné stretnutie u brata Majorána) bola zahájená činnosť všetkých štyroch žilinských zborov, okresnou radou boli usporiadané radcovské kurzy, lesné školy a naša činnosť sa rozbehla naplno. Skutočne sa nedá zabudnúť na množstvo akcií, táborov, víkendových pobytov v prírode, roznášanie Betlehemského svetla, oslavy sv. Juraja, množstvo skautských sľubov….. Keď som spomenula tábory, všetky mali svojho ducha, boli úžasné, no tábor pri Ružomberku sa vyznačoval tým, že tri týždne pršalo, pršalo a pršalo. I napriek nepriazni počasia nám nikto z takmer z 80-členného tábor neodišiel domov i keď sa o to rodičia detí snažili a nikto neochorel a veru týždeň po tábore sme sušili stany, podsady a všetok materiál.

Som hrdá na to, že i rodiny mojich dcér sú aktívne zapojené do práce s deťmi a moje vnúčatá sú hrdí skautíci. Mrzí ma, že pred pár rokmi zanikol bývalý 4.zbor skautiek, že to, na čo sme my „starí skauti“ boli pyšní (rovnošaty, šatky, označenia na košeliach….) sa zmenili tak, že nás verejnosť začala vnímať ako partiu ľudí s ohraničenými záujmami, že nie vždy platí nepísaný zákon, že skaut sa na skauta vždy môže spoľahnúť, stráca sa úcta k starším….

Bola som neskutočne prekvapená a zároveň poctená tým, že i ja mám patriť medzi odmenených Strieborným trojlístkom, veľmi si toto ocenenie vážim a som naň skutočne hrdá, no mrzí ma, že pre nemoc som si ho nemohla prevziať osobne a nikto sa neunúval, aby moje ospravedlnenie aspoň spomenul na sneme.

To, že skauting je pre mňa životný štýl je fakt, ktorý by som rada dopriala všetkým sestrám i bratom, aby aj oni mali raz tie najkrajšie spomienky a zachovali si mladého skautského ducha i v pokročilom veku.

Dovoľujem si zaželať veľa úspechov v práci, krásne zážitky, dlhodobú vytrvalosť všetkým, ktorým na skautingu záleží.

Ján Pokorný – Johany

Skauting som okúsil už ako dieťa v rokoch 1968 – 1969, bolo to veľmi krátke, ale intenzívne obdobie, a na základe tejto krásnej skúsenosti som sa neskôr (ako dospelý) rozhodol, že moje deti by určite mali zažiť niečo podobné ako som zažil ja. Tak sme najprv putovali po slovenských horách, spolu s bratrancom Julom sme vzali decká a ruksaky (naše deti mali 6, 5, a 4 roky) a učili sme ich chodiť, žiť v prírode a vnímať jej krásu. Potom prišiel rok 1989, s ním závan slobody a veľa nových možností. Založil som vlčiacky oddiel, robili sme výpravy do prírody a prvé skautské tábory, neskôr v roku 1993 sa nám podarilo získať priestory pre klubovňu na Mesačnej ulici v Bratislave Ružinove.

Skauting bol popri výchove v rodine, v škole a náboženskej výchove ďalší prostriedok, ako som mohol pozitívne ovplyvniť vývoj mojich detí a ich kamarátov. Čo som z toho mal ja? Menej času stráveného v robote, a viacej so svojimi deťmi a priateľmi v krásnej slovenskej prírode. Okrem toho som sa veľa naučil, ako uvažujú deti a mladí ľudia v rozličných vekových obdobiach, a lepšie som pochopil, ako som rozmýšľal ja v tom veku. Pri výchove dieťaťa je dobré vedieť, ako rozmýšľa dieťa, a nedívať sa na veci len zo svojho pohľadu.

Prešlo 10 rokov, moji synovia boli vo veku, keď je ťažké byť zároveň otcom a skautským vodcom, a preto som prenechal vedenie skautského oddielu mladšiemu vodcovi. Ja som sa venoval príprave dospelých mladých skautov na lesných školách. Nebol som na túto rolu vhodným človekom, myslím, ale mojou úlohou bolo hlavne pripraviť pôdu pre rozvoj lesných škôl.

Neskôr som bol pozvaný kandidovať do náčelníctva Slovenského skautingu. Chápal som to ako službu pre skauting, lebo byť náčelníkom znamenalo, že som popri svojej práci, ktorá ma živí, robil ešte jednu aktivitu – prácu navyše. To je dosť ťažké, najmä ak chcete veci robiť poriadne, a tá „druhá práca“ nie je platená. Je pravda, že som ako náčelník v skautingu spoznal mnoho dobrých ľudí, našiel nových kamarátov a priateľov. Boli to krásne stretnutia, či už na lesných školách, kurzoch varenia, návštevy zborov priamo v rozličných regiónoch Slovenska.

Keď niečo robíte, kde si neoddýchnete, niečo, čo musíte robiť, ale vás nenapĺňa radosťou, tak chcete aspoň vidieť, že tá práca, činnosť má zmysel. Teší ma, že počas obdobia, keď som vykonával funkciu náčelníka, sa veľa mladých ľudí v našej organizácii zapájalo do dosť rozmanitej skautskej činnosti (lesné školy, časopisy, knihy, vedenie oddielov, organizovanie viacerých podujatí, práca na ústredí). Nebola to moja zásluha, tá rozmanitá činnosť, ale teší ma, že to bolo úspešné obdobie. To, na čo mám pekné spomienky, boli tie spomínané stretnutia, a aj to, že som ešte dlhé roky chodil so 104.zborom na skautské tábory, ktoré som niekedy viedol, niekedy som len pomáhal alebo aj možno zavadzal, ale bol to čas, kedy som naberal sily do ďalšieho „boja“. Tie miesta v lesoch, kam sme chodili, na Kysuciach a na Orave, sú také pekné, či v daždi, mesačnom svite, slnečnej páľave, že ak by také miesta neboli v nebi, veľmi by mi chýbali :)

Marián Kvasnica – Majorán

Mne napadne to, čomu som žil od svojich ôsmich rokov. Boli sme mladí a nadšení pre myšlienky skautingu. Zákon, sľub, pomoc blížnym a všetko to, čo nám vo svojom odkaze Bí-Pí zanechal. Boli sme hrdí na svoj kroj a na všetko, čo skauting dáva. Čo sa zmenilo?

Dnes sa o skautingu dozviete z masmédií, ale nikto nevie, čo to vlastne ten skauting je a kto ho vlastne reprezentuje. O skautoch sa píše, že čistia svoje okolie, opravujú staré hrady, zúčastňujú sa na charitatívnych zbierkach a podobne, ale skautov nevidno. Vystupujú inkognito. Jedine pri roznášaní betlehemského svetla, ľudia zaregistrujú ako tí skauti vlastne vyzerajú, aké majú kroje a že sú to skauti, ale to je málo.

Verejnosť sa nedozvie že máme zákon, sľub, výchovný program a aký. Že sa snažíme vychovať mladého človeka, aby bol platným a užitočným členom tejto spoločnosti. Aj k tomu treba, aby bolo skautov vidno aj v kroji. Potom sa spoločnosť bude viac o nás zaujímať a viac sa bude pýtať, čo sme zač.

Nadšenci, ktorí prichádzajú do skautingu, sa snažia všetko vynoviť a vôbec ich nezaujímajú tradície, ktoré vlastne ten skauting podržali aj v dobách neslobody. My sme sa zdravili, aj za komunizmu, skautským pozdravom, ktorý podľa tradície má skautovi pripomínať jeho sľub. To už dnes nevidno. Na klope saka sme nosili ľaliu (a dodnes nosíme). Keď sme stretli skauta takto označeného, vedeli sme, že to je brat a môžeme sa na neho spoľahnúť. Dnes už aj tá ľalia je nahradená akýmsi logom, ktoré nič nevraví. Naša ľalia niečo vyjadrovala a bola symbolom tradície.

Krojový predpis je absolútne ignorovaný. V krojovom predpise bolo presne stanovené, čo jeho súčiastky reprezentujú. Vĺčatá mali žltú šatku, skauti hnedú, absolventi lesných škôl sivú. Všetky bez rôznych lemoviek. Lesoškoláci mohli nosiť na nej wigwamy. Stačí si prečítať starý krojový predpis, aby sa zistilo, čo všetko vylepšovatelia zavrhli a pomenili. Kto si nectí tradícií, nemá budúcnosť. To platí aj u národov. Toto je len malý výpočet toho, čo sa v skautingu zmenilo a čo nás nectí.

Toľko moja odpoveď na výzvu k stému výročiu skautingu na Slovensku.

Žilina 24.4.2013. – na Juraja.

Anton Broďáni – Kolektív

Keď počujem čo je skauting – napadne mi…

Táto veta by sa dala skôr upraviť na: “čo skauting bol…”

Dnešná doba prináša priveľa zmien, nielen v rýchlosti komunikácie, ale ako vidno aj v myslení ľudí. aj pojem “skauting” sa zmenil – možno aj k horšiemu, či lepšie povedané anonymnému.

Moja predstava o charaktere skautingu sa nezmenila. Skauting, ktorý bol ako všetci zainteresovaní vieme, neraz práve pre jeho ideály, perspektívu a tradície prenasledovaný (pochopiteľne neboli jeho zásady vhod každému – a hlavne nie režimu). Avšak čo vidím, už nie je skauting v pravom slova zmysle. Stráca sa charakterová identita skautingu, hlavne jeho viditeľnosť na verejnosti. Zas je zamieňaný (včleňovaný) do čisto mládežníckych spolkov a združení, ktoré od skautingu majú ďaleko.

Apelujem na členov skautingu – vráťme skautingu jeho pôvodnú podobu, aby entuziazmus, čestnosť, výchova, spoľahlivosť a nezištnosť nezanikli v marazme tejto doby.

Aby skautov bolo vidieť v ich typickej činnosti, rovnošate, s typickými skautskými znakmi a symbolmi.

Rada starších je už hodne oklieštená a tak je na vás mladých – nezraďte ideály tradičného skautingu a zachráňte ho aj pre budúce generácie v jeho pôvodnej podobe.